Generalát, Rím

Dôležité

 

2 % z dane

Moje putovanie na SDM v Madride, august 2011

(podelenie sa so skúsenosťou)

Aj ja ako mnoho mladých som v tomto roku mohla prežiť desať nádherných augustových dní v spoločenstve mladých ľudí, s ktorými som putovala do Madridu na stretnutie s Benediktom XVI. Naša púť začala už v Bratislave spoločnou Liturgiou zmierenia, Eucharistiou a ohlasovaním Radostnej zvesti po uliciach Bratislavy. 14. augusta v ranných hodinách sme vyrazili.

Vďaka skúseným šoférom nám cesta plynula bez najmenších prekážok, a tak sme už večer docestovali do Turína (Taliansko), kde sme v predvečer Zosnutia Presvätej Bohorodičky slávili Eucharistiu, po nej sme si dobre oddýchli a ráno sme putovali ďalej. Cestou sme boli vďaka našim presbyterom sýtení Božím Slovom, pričom som zakúsila, že ono má moc vyčistiť moje srdce od každej biedy, slabosti, náklonnosti k zlu...

Druhú noc sme strávili vo francúzskom mestečku Terrassa, odkiaľ sme ráno vyrazili priamo do Barcelony navštíviť prenádherný chrám Sagrada Familia. Zvláštnym špecifikom tohto chrámu je to, že celú fasádu tvorí bohatstvo ornamentov a v sochách vyjadrené množstvo biblických udalostí. Vo vnútri nie je nič, len svetlo a láska. Keď som počula tento výklad, uvedomila som si, že aj ja sa mnoho ráz usilujem o bohatú fasádu, aby „pohladila“ ľudské oko, ale práve vo vnútri, čo je oveľa podstatnejšie, mi chýba svetlo i láska. Po nádhernej prehliadke sme opäť pokračovali v ceste.
V utorok okolo polnoci sme prišli do cieľa, ktorým bola mestská časť Madridu – Mostoles. Do autobusu nás vošla privítať dobrovoľníčka Mary, ktorá sa o nás starala počas celého pobytu. Privítala nás slovami: „Vitajte. Teším sa, že ste šťastne docestovali. Prišli ste do Španielska, do krajiny, ktorá bola kedysi kresťanskou, no dnes už takou nie je. Španieli si vás budú veľmi všímať. Budú pozorovať, ako sa správajú mladí kresťania, aby vás mohli, keď urobíte čo i len najmenšiu chybu, kritizovať...“ Po srdečnom privítaní sme boli zaplavení organizačnými pokynmi. Každý z nás bol vďačný, keď mohol zložiť svoje unavené telo na posteľ pútnika – karimatku. Vďaka Bohu, že sme si mohli pospať, oddýchnuť si, a tak načerpať silu do nášho putovania po rozpálenom Madride.
Naše dni sme vypĺňali návštevami chrámov, pamiatok, galérií, taktiež sme sa vo farnosti sv. Anny spojili s ostatnou mládežou zo Slovenska, kde sme mali účasť na katechézach našich biskupov – Mons. Petra Rusnáka a Mons. Tomáša Galisa. V katechéze vladyku Petra ma prebudila otázka: „Odmietaš kríž? Ako potom chceš byť spasený?“ a tiež myšlienka: „Boh urobí tvoje srdce maternicou, v ktorej sa mocou Sv. Ducha počne nový život! Boh toto v tebe môže a túži urobiť napriek tomu, že ty sa cítiš neschopný...“ Po obidvoch stretnutiach sme spolu s našimi biskupmi vzdávali vďaku Bohu v Eucharistii.
V sobotu doobeda sme putovali na miesto, kde sa odohrávali  najdôležitejšie okamihy SDM. Pre mňa to bol veľmi silný okamih putovania. Vybavil sa mi obraz izraelského národa: horúčava, pot, smäd, neistota, no napriek tomu sa nik nevracal späť, každý stúpal vpred! Prúdy mladých v sprievode hudby a spevu kráčali jedným smerom – v jednote myslí aj sŕdc na stretnutie s Kristom. Čakalo nás obrovské letisko Quatro Vientos, taktiež vysušené slnkom a vo víre prachu. „Púšť!“ Pomyslela som si. „Obraz mojej duše!“Ale čoskoro bude táto púšť oživená, zavlažená... Po príchode do nášho sektora nám bolo ponúknuté vybrať si kúsok zeme na oddych, modlitbu a možno i spánok. Boli to skutočne silné momenty, aby som si uvedomila, že som stvorená pre Božiu náruč, nech som kdekoľvek! Bolo pre mňa priam komické vnímať seba, ako si hľadám pohodlie tam, kde ho nebolo možné nájsť. A skutočne, toto vyjadruje aj moju životnú realitu, kde si tak často hľadám svoje pohodlie, ale v skutočnosti ho nenachádzam, lebo už veľakrát som okúsila, že iba v Bohu je moje skutočné pohodlie a naplnenie všetkých mojich očakávaní! Slnko bolo neúprosné a hlad ešte silnejší. Po osviežujúcom obede prišlo ešte silnejšie osvieženie, keď som zistila, že pod veľkým stanom sa nielenže dá ukryť pred pálivým slnkom, ale v tichu sa tam môžem rozprávať s eucharistickým Kristom. Duch bol síce ochotný, ale telo podliehalo poobedňajším mdlobám. A tak podriemkávajúc aj vnímajúc ľudí okolo seba, ktorí zápasia rovnako ako ja, som sa zmohla na veľmi skromný dialóg s Ježišom. Hodiny plynuli, letisko sa zapĺňalo, čas vigílie sa blížil a obloha sa zaťahovala nepríjemnou temnotou. No zdalo sa, že to nikoho veľmi nevyrušovalo, pretože všetci sme očakávali stretnutie s naším pápežom, a teda so samotným Ježišom Kristom. S pápežom prišla aj búrka, silný vietor... Na letisku zavládla veľmi zvláštna atmosféra. Všetci sme akoby očakávali niečo veľmi dôležité. Príhovor pápeža bol prerušený búrkou, ale jeho pokoj, prijatie i podriadenie sa tomu, čo Boh naplánoval, bolo pre mňa osobne veľmi oslovujúcim svedectvom. Žiadny náznak nepokoja či netrpezlivosti! Bola to skutočne Bohom naplánovaná chvíľa byť len a len s Ním! Fúkal silný vietor s jemným dažďom, čo mi vôbec neprekážalo v sústredenosti. Odovzdávala som Bohu seba, mladých, pápeža i celú Cirkev. Pre mňa, čo sa tak rada zmocňujem situácií, kde niečo neklape, to bola silná lekcia dôvery, trpezlivosti a odovzdanosti. Nasledovala eucharistická adorácia a po nej požehnanie. Potom nám Sv. Otec jednoducho poprial dobrú noc a všetko zmĺklo. Chvíľu som neverila, že odíde a nás tam nechá napospas..., ale ak, tak iba napospas Božej ochrane. Bola som rozhodnutá bdieť celú noc, ale po krátkej chvíli ma únava úplne premohla a ja som sa chtiac-nechtiac uložila na svoju pútnickú posteľ. Ráno som bola oddýchnutá lepšie ako v telocvični, čo bolo iste dostatkom čerstvého vzduchu.
Do nádhernej slnečnej nedele nás vovádzal spev rehoľníčok, potom spoločné ranné chvály a opakované výzvy, aby sme nezabúdali piť vodu. Pred začatím Eucharistie ma nepríjemne prekvapil oznam, že ak nedostaneme sv. prijímanie, tak je potrebné vykonať si duchovné sv. prijímanie a po slávnosti si môžeme zájsť po Eucharistiu do niektorého z madridských kostolov. Neverila som, že je to fakt. A bol. No nechcela som si nechať vziať pokoj a povedala som si, že som to určite len zle pochopila a všetko sa zmení, a tak som sa sústredila na vrcholný bod týchto dní, ako to povedal aj Benedikt XVI. V homílii Sv. Otca ma oslovila otázka, ktorú dal Ježiš svojím učeníkom: „Za koho ma pokladáte vy?“ Počula som, ako sa ma Ježiš pýta: „Gorazda, za koho ma pokladáš tam, kde žiješ, v tom, čo robíš, v tých, v ktorých ma stretávaš? Kým som pre teba?“ Ďalej som ako osobnú výzvu pre seba počula slová pápeža: „Nenechávajte si Krista iba pre seba!“ Uvedomila som si, aká som lenivá deliť sa o moju skúsenosť s Láskou. Ako mi bránia rôzne predsudky priblížiť sa k bratom a sestrám a jednoducho im hovoriť o Božej láske, ktorou ma tak štedro zahŕňa. Počula som to, čo som mala. Slávenie Eucharistie bolo takmer ukončené a skupiny mladých sa už začali presúvať k východom letiska. My sme si nechali ešte priestor na obed, a tak sme sa vydali na cestu späť do Mostoles, kde sme boli ubytovaní. Len samotným letiskom sme kráčali takmer dva kilometre, a tak bol čas premýšľať a hĺbať v najčerstvejších dojmoch. Ja som sa v duchu pýtala, prečo je to tak, že odchádzame síce posilnení Slovom, ale nie eucharistickým Kristom. Hľadala som v tom všetkom pokoj a napokon som to úplne dala Bohu, veď On vie... A skutočne už vedel a mal všetko pripravené. Náš Boh je Bohom prekvapení a On vždy presahuje naše túžby... Do Mostoles sme sa vrátili okolo druhej popoludní, no oznámili nám, že telocvičňu nám dobrovoľníci otvoria až o ôsmej. Prvá myšlienka prišla samozrejme vo forme sklamania a pýtania sa: „Prečo?“, ale vždy som za tým vnímala niečo neobyčajné, niečo, čo sa vymyká našim plánom, predpokladom... Okamihy takého typu sa mi zdali, akoby nám v nich Boh chcel darovať vždy niečo oveľa drahšie, trvalejšie, niečo, čo nám, mne chýba. Napokon nám prišli otvoriť telocvičňu po polhodine. Oddýchli sme si a čakali na spoločnú večernú modlitbu, po ktorej prišla ku mne jedna sestra, aby som s ňou išla do farského kostola pre Ježiša. Jej viera, že nejdeme zbytočne, ma doslova poháňala. Ona nevedela, kde je ten kostol, ale poznala cestu, nevedela, v akom čase sú v ňom sv. omše, ale vedela, že ideme v správny čas, nevedela, či tam niekto bude, ale vedela, že neodídeme naprázdno. Nasledujúc ju, som si opäť uvedomila, ako ma dokáže viera iného človeka „prebudiť“, ale aj usvedčiť a zahanbiť. V ten večer sme skutočne neobišli naprázdno. Znie to priam neuveriteľne, ale Ježiš vedel a čakal! Sú momenty, aké sa nedajú vložiť do žiadneho slova, a nedá sa opísať ani to, čo sme vtedy prežívali. V každom prípade to pre mňa bola opäť lekcia, že nič nie je samozrejmosťou, ale len a len Darom od nášho Otca, ktorý vie, čo potrebuje každé jeho dieťa.
V pondelok doobeda sme slávili Eucharistiu a poobede sme išli na stretnutie s Kikom, kam prišlo 200 000 mladých ľudí z celého sveta. Opäť silné svedectvo! Na tomto stretnutí som počula, aké dôležité je ohlasovať bratom, že ich Boh miluje. Mnohé svedectvá hovorili o tom, že práve ohlásenie Radostnej zvesti môže zachrániť súčasného človeka z každej biedy, akou prechádza. Tiež ma oslovili myšlienky o dôležitosti ženy, ktorá tým, že môže darovať život, prežíva aj veľmi silné útoky práve v oblasti materstva. Na stretnutí som bola svedkom jedného veľmi silného okamihu, keď sa postavilo 5 000 mladých chlapcov, ktorí cítia, že ich Boh volá do svojej služby, a tiež okolo 3 500 dievčat, ktoré chcú odpovedať svoje „áno“ volaniu do zasväteného života. Tu sa udialo to, čo povedal pápež Benedikt XVI.: „zasvätený život sa rodí z počúvania Božieho Slova.“ Boli to pre mňa silné okamihy aj preto, že som si mohla obnoviť svoje zasvätenie. V tej chvíli som prežívala veľkú duchovnú radosť i vzrušenie z uvedomenia si faktu, kto je mojím Ženíchom. Modlila som sa tiež za chlapcov i dievčatá, fandila som im v ich odvahe, aby si každý z nich našiel to svoje Bohom pripravené miesto v živote. Po tomto nádhernom stretnutí sme hodinu pred polnocou nasadli do autobusov a vybrali sa na spiatočnú cestu domov. Čakala nás síce dlhá cesta, no naše zážitkami preplnené srdcia nemlčali. Zdieľali sme sa a odovzdávali si jeden druhému to, čím sa nám Boh prihováral. Bohu vďaka za túto púť, z akej verím, že budem môcť čerpať vo svojom zasvätenom živote i službe.

 

sr. Gorazda OSBM

 
Pascha

Christos voskrese!
Voistinu voskrese!  

„Anjel pri hrobe povedal svätým ženám,
ktoré prišli s voňavkami:
Vonné masti patria zosnulým,
ale Kristus je nesmrteľný.   
Preto volajte: Pán vstal z mŕtvych
a daroval svetu veľké milosrdenstvo.“

Požehnané a milostiplné sviatky Paschy,
radosť, pokoj a pravý život
od Vzkrieseného Pána
Vám prajú a vyprosujú

sestry baziliánky

sv. Bazil Veľký

Ľudský život sa napĺňa prostredníctvom mnohých úmrtí." sv. Bazil Veľký

Novinky

12. 3. 2018: Výlet do Tatier – zážitky aj vo fotogalérii

14. 2. 2018: Deň zasvätených košickej eparchie – aj s fotogalériou

13. 2. 2018: Odpustová slávnosť troch svätiteľov – aj vo fotogalérii

13. 2. 2018: Duchovná obnova pred sviatkom sv. Bazila – aj s fotogalériou

5. 2. 2018: Doplnené informácie o koledníkoch Dobrej noviny a závere roka 2017 s mladými v Trebišove – aj s fotogalériami

 

Staršie