Dejiny sestier Rádu sv. Bazila Veľkého majú spletité obdobia a udalosti. Celá história sestier prechádzala etapami vzrastu, obnovy, reformy, ale i úpadku, umlčovania a znovuzrodenia.

Už počas života sv. Bazila Veľkého sa šírili baziliánske kláštory po celom Východe, kam siahala grécka reč a kultúra – južné Taliansko, Sicília, Francúzsko, Španielsko, neskôr až za Dunaj.

Rozšíreniu baziliánskych kláštorov pomáhala znamenitá idea sv. Bazila Veľkého v organizácii spoločného života. Sväté pravidlá a konštitúcie rehoľného života boli potvrdené a schválené pápežmi Libériom (363), Damasom (373) a Levom Veľkým (456).

Z baziliánskych kláštorov vyšlo mnoho svätých pápežov, patriarchov, biskupov, mučeníkov, vyznávačov a nespočetné množstvo svätých panien. Počas niekoľkých storočí sa množstvo kláštorov rozrástlo na taký počet, že niekedy v jednom meste bolo i viac ženských baziliánskych kláštorov.

V priebehu dejín sa rehoľa rozvíjala slobodne, ale prežila aj ťažké obdobia prenasledovania. Stačí spomenúť roky ikonoklazmu. Stovky rehoľníkov nariadil cisár mučiť, polievať smolou a prenasledovanie neušetrilo ani sestry baziliánky. Mučitelia ich bičovali až do krvi, na hlavy im kládli rozpálené medené ikony, vyháňali ich z krajiny... Sv. Teodor Studita uvádza svedectvo, že v roku 816 umučili v jednom kláštore všetky rehoľnice pre uctievanie ikon. Následkom takého prenasledovania zahynulo veľké množstvo rehoľníkov a rehoľníc. Mnohých poslali do vyhnanstva. Niektorí z nich sa dostali do slovanskej oblasti a tu začali zakladať rehoľné spoločenstvá.

Po páde Carihradu sa kresťanstvo ocitlo pod vládou mohamedanov. Pre kláštory viacej nebolo miesta pod slnkom. Jediný kláštor sa udržal v Egypte do 19. storočia.

Ešte v 17. storočí bol značný počet ženských baziliánskych kláštorov v Neapole a na Sicílií. Doposiaľ sa zachoval jediný kláštor v Grottaferrate, ktorý založil sv. Níl. Okrem toho sú menšie kláštory na Sicílií a v Kalábrii.

Na Ukrajine sa objavili kláštory v čase pokresťančenia Kyjevskej Rusi. Do Kyjeva povolal baziliánov sám knieža Vladimír z Grécka a Bulharska. V tom čase boli založené aj ženské baziliánske kláštory. Biskup Suša uvádza aj mená niekoľkých rehoľníc príbuzných Vladimíra, ako sú Athanazia, Agafia, Marta, ktoré žili pri chráme sv. Bazila v Cholmi. Skutočnú správu o ženskom kláštore uvádza letopis z roku 1037, v ktorom sa uvádza, že knieža Jaroslav založil veľké mesto Kyjev, kde sú zlaté brány, vybudoval chrám sv. Sofie, kláštory sv. Juraja a sv. Ireny. Medzi prvými sväticami týchto čias boli dve polocké kňažné, a to sv. Eufrozínia Predislava (r. 1173), dcéra kniežaťa Juraja, a sv. Paraskeva (r. 1239), dcéra polockého kniežaťa Michaela, ktorú pápež Gregor X. kanonizoval v roku 1273. Toto miesto sa pokladá za semienko, z ktorého vyrastajú výhonky všetkých provincií a kláštorov sestier sv. Bazila Veľkého.

Nie dlho však prekvital krásny pokojný rehoľný život. Do vnútorného nepokojného života medzi kniežatami sa pripojil i vonkajší, a to vpád Tatárov a Turkov. Kláštory sa premenili na zrúcaniny a mnoho rehoľníc zahynulo pod mečom nepriateľa.

Nastal úpadok v celej Cirkvi, náboženstve i v rehoľnom živote. Svätá stolica, kardináli a biskupi, ako aj Rád jezuitov sa usilovali o to, aby došlo normalizácii Rádu sv. Bazila Veľkého. Podľa plánov Kristových nástupcov práve on mál byť mostom k zjednoteniu Východu. Veľkú zásluhu na obnove baziliánskeho rádu mal metropolita Jozef Benjamín Rutský a sv. Jozafát. Zreformovali mužský rád a veľmiipomáhali ženskému rádu. V Haličine existovalo viac ako päť kláštorov, predovšetkým v Slovite z roku 1581, v Javorove z roku 1621 a v Ľvove z roku 1881. V eparchii Ľvov, na Volyni a v Peremyšli bolo 45 kláštorov. Zamojská synoda sa pričinila o obnovu rehoľného života sestier baziliánok. Zaviedla pápežskú klauzúru, malé domy spojila s väčšími komunitami, duchovným vedením boli poverení otcovia baziliáni.

Rád sv. Bazila Veľkého pokojne pracoval až do reformy Jozefa II., ktorý nebol naklonený kláštorom. Žiadal ponechať iba tie kláštory, ktoré sa venovali výchove mládeže. Naše ženské kláštory zachovávali prísnu klauzúru a mnohí cirkevní hodnostári pomáhali rehoľniciam. Kardinál Michal Levický ich zachránil od úplného rozpustenia. Mal dobré spojenie s cisárskym dvorom, a tak požiadal o dovolenie otvoriť noviciát, ktorý bol spojený s povinnosťou ujať sa výchovy dievčat.

Postavenie sestier baziliánok sa značne zlepšilo po ľvovskej synode v roku 1891. Na pomoc sestrám prišli reformovaní otcovia baziliáni a najmä metropolita Andrej Šeptický. Práve on sa na generálnej kapitule v roku 1909 postaral o nové Konštitúcie, ktoré boli prijaté zhromaždením sestier. Kláštory boli nezávislé, každý mal svoj noviciát, ale každých päť rokov sa mala konať generálna kapitula, aby sa zachovala jednota týkajúca sa konštitučného poriadku a asketicko-duchovných predpisov.

Rehoľný život sestier baziliánok vzrástol do takej miery, že v roku 1911 odišla prvá misia sestier baziliánok z kláštora v Javorove do Philadelphie v Amerike. V roku 1921 začali sestry ďalšiu misiu v Clevelande. Na pozvanie biskupa Dionizia Narjadi v roku 1917 prišli sestry z kláštora v Slovite do Juhoslávie. V roku 1921 požiadal biskup Anton sestry zo Stanislavova o pôsobenie v Mukačevskej eparchii. Odtiaľ prišli v roku 1922 prvé sestry baziliánky do Prešova. Neskôr v roku 1935 prišli do Mariapovč v Maďarsku, v roku 1939 z kláštora v Pidmichalovciach do Berisso v Argentíne. Druhá svetová vojna spôsobila veľké politické, teritoriálne a ľudské zmeny v Európe. Po vojne v rokoch 1948 – 1950 ostalo iba niekoľko sestier v Peremyšli v Poľsku, z ktorých sa zrodila Viceprovincia. V čase krutého prenasledovania, ničenia Cirkvi a kláštorov v komunistických štátoch dosiahol náš rád sestier baziliánok internacionálny rozmer.

Apoštolská stolica sa ponáhľala na pomoc sestrám baziliánkam. Dekrétom z 2. júna 1951 spojila všetky kláštory v jeden Rád sestier sv. Bazila Veľkého pápežského práva. Každá provincia mala možnosť, ale i povinnosť zriadiť aspoň jeden kontemplatívny dom s pápežskou klauzúrou. Taký druh kláštora vznikol už v roku 1958 v Astórii v USA a v roku 1966 boli k Rádu pripojené rehoľnice z Albano v Taliansku.

Neskôr sa zriadili ďalšie baziliánske kláštory, a to delegatúra sv. Rodiny v Austrálii (28. marca 1967), delegatúra sv. Jozefa v Brazílii (12. decembra 1972), misia Matky Ustavičnej Pomoci v Nemecku (1981), provincia Nepoškvrneného Srdca Panny Márie (13. augusta 1991).

Duch sv. Bazila Veľkého a jeho sestry sv. Makríny žije a je životodarný. Rád sestier sv. Bazila Veľkého je drahocenný poklad pre Cirkev na celom svete. 
 
Pascha

Christos voskrese!
Voistinu voskrese!  

„Anjel pri hrobe povedal svätým ženám,
ktoré prišli s voňavkami:
Vonné masti patria zosnulým,
ale Kristus je nesmrteľný.   
Preto volajte: Pán vstal z mŕtvych
a daroval svetu veľké milosrdenstvo.“

Požehnané a milostiplné sviatky Paschy,
radosť, pokoj a pravý život
od Vzkrieseného Pána
Vám prajú a vyprosujú

sestry baziliánky

sv. Bazil Veľký

Ľudský život sa napĺňa prostredníctvom mnohých úmrtí." sv. Bazil Veľký

Novinky

12. 3. 2018: Výlet do Tatier – zážitky aj vo fotogalérii

14. 2. 2018: Deň zasvätených košickej eparchie – aj s fotogalériou

13. 2. 2018: Odpustová slávnosť troch svätiteľov – aj vo fotogalérii

13. 2. 2018: Duchovná obnova pred sviatkom sv. Bazila – aj s fotogalériou

5. 2. 2018: Doplnené informácie o koledníkoch Dobrej noviny a závere roka 2017 s mladými v Trebišove – aj s fotogalériami

 

Staršie