Svätá Makrína

(329 – 380)

Svätá MakrínaSv. Makrína bola obdarená veľkými schopnosťami tela i duše, zvlášť výbornou pamäťou. Vedela spamäti všetky žalmy. V srdci si ich navždy uchovala a v duchu odriekala. Keď vstávala z postele, keď išla študovať, keď jedla, keď išla spať alebo sa modliť, všade bol jej sprievodcom spev žalmov. Jej silný duch požehnane účinkoval na mladších súrodencov. Vo svätej viere bola starostlivo vychovávaná svojou matkou Eméliou a babičkou Makrínou. Matka Emélia bola pre ňu ozajstným anjelom strážcom a učiteľkou na ceste dokonalosti. Viedla ju chodníčkom hlbokej nábožnosti, pokory a sebazaprenia. Pochádzala z bohatého rodu, ale žila skromne, odriekavo.

Rodičia jej umožnili najlepšie vzdelanie vtedajších čias. Matka vyhľadávala vo Sv. písme to, čo pokladala za vhodné a ľahko zrozumiteľné, aby sa dcéra naučila hlavne tie časti z Knihy múdrosti, ktoré hovoria o živote a mravoch. Bola veľmi pekná, ale sama si to neuvedomovala. Keď mala dvanásť rokov, otec ju zasnúbil istému mládencovi taktiež zbožnému, ale Pán Boh si ho čoskoro k sebe povolal.

Sv. Makrína v tom videla Boží zásah, a preto bola rozhodnutá plne sa venovať službe Bohu. Žila viac pre nebo, svedomite, presne a horlivo si plnila svoje povinnosti.

Po otcovej smrti ešte viac pomáhala matke pri každej domácej práci. Vynakladala všetku svoju horlivosť na výchovu mladších súrodencov. Učila ich modliť sa a cvičiť sa v každej čnosti. Veľký vplyv mala na svojho brata Bazila. Jej zásluhou zanechal vysoké postavenie a stal sa prvým zakladateľom rehoľného života. Druhého brata Naukrácia povzbudzovala k pustovníckemu životu.

Keď boli všetci súrodenci zaopatrení, sv. Makrína odišla so svojou matkou Eméliou a známymi do Pontu, kde v krásnom okolí nad riekou Iris založila prvý kláštor. Položila základy mníšskeho života vôbec. Zhromaždila okolo seba priateľky – dvorné dámy a domáce slúžky. Pre všetky bola láskavou matkou predstavenou.

Sv. Gregor Nyzský, rodný brat sv. Makríny, opisuje život v ich kláštore takto: „Život týchto rehoľníc bol taký svätý, že sestry bolo možné prirovnať k tým blaženým duchom, ktoré vyjdú z pút tela a letia priamo do neba. Ich srdcia boli očistené od všetkého pozemského, žili ako anjeli. Nebolo medzi nimi hnevu, ani závisti. Odhodili všetku svetskú márnosť, túžbu po poctách a sláve. Ich slasťou bola zdržanlivosť, slávou zabudnutie, bohatstvom chudoba, zamestnaním modlitba a práca.“ Sv. Makrína pohrdla všetkým tým, čo si svet vysoko váži a cení: slávu, krásu, významný pôvod, bohatstvo, mladosť. Všetko priniesla do daru tomu, ktorý zomrel za nás na kríži.

V tom čase jej brat sv. Bazil skončil štúdia. Bol na vrchole slávy. Mnohé významné miesta sa snažili získať ho pre seba a odovzdať mu vedenie rôznych inštitúcií. Lenže svetská sláva už nelákala jeho srdce. Sv. sestra Makrína tak dojímavo prehovorila k jeho duši, že Bazil urobil predsavzatie zanechať márnu svetskú slávu raz a navždy. Božím riadením sa stal prvým zakladateľom rehoľného života na Východe. Podľa jeho príkladu povstal druhý zakladateľ sv. Benedikt, ktorý nazval sv. Bazila svojím otcom a otcovia benediktíni ho nazývajú svojím dedom.

Po niekoľkých rokoch, keď sv. Bazil ponavštevoval svätých pustovníkov, vrátil sa k sv. Makríne, ktorá žila mníšskym životom. Povzbudený jej príkladom založil kláštor v tichom, krásnom okolí Pontu nad riekou Iris. Neďaleko na druhom brehu bol kláštor sv. Makríny, jeho sestry, a tiež chrám zasvätený pamiatke Štyridsiatich mučeníkov. Ženské kláštory založené sv. Makrínou dostali pravidlá sv. Bazila. Sv. Makrína pomenovala z úcty k svojmu bratovi svoje sestry bazilianky.

V roku 375 zomrela matka sv. Makríny – sv. Emélia. Po uplynutí štyroch rokov zastihla sv. Makrínu ďalšia smutná správa – smrť jej brata sv. Bazila. Pozemskú púť skončil v roku 379. Sv. Makrína ťažko ochorela a pred jej smrťou ju navštívil brat Gregor – biskup Nyzský. On svoju návštevu opisuje takto: „Keď som prišiel do kláštora, našiel som ju veľmi chorú. Ležala nie na posteli, ale na zemi na doske. Nevládala sa zdvihnúť, ale priala si preukázať mi úctu, vítala ma očami i slovami. Obdivoval som jej hrdinské znášanie choroby, ale prikázal som, aby ju preniesli na posteľ. Môjmu rozkazu neodporovala, zdvihla zrak k nebu a modlila sa. Svoju slabosť skrývala a snažila sa byť veselou, aby ma nezarmútila. Začali sme spomínať na minulosť, keď prišla reč na nášho brata Bazila, rozplakal som sa. Ona sa však pohrúžila do rozjímania o nesmrteľnom živote a vyrozprávala mi celú svoju minulosť. Napomenula ma, aby som nebol pyšný na to, že požívam priazeň a lásku ľudí, lebo je to všetko znakom Božej dobroty a lásky, ktorá sa na mňa vylieva na orodovanie našich zomrelých rodičov. Keď som prišiel na druhý deň, zbadal som, že čoskoro nastane jej rozlúčenie sa s týmto svetom. Sotva dýchala, ale ešte stále rozprávala o Bohu. Keď prišla posledná chvíľa, začala sa modliť, prežehnala svoje viečka, ústa, srdce a tíško usnula v Pánovi.“ Bolo to v roku 380, mala teda 52 rokov.

Sv. Gregor pokračuje: „Na druhý deň sa zišlo veľa ľudí na čele s biskupom. Uprostred prespevovania žalmov a nábožných piesni boli uložené jej telesné pozostatky do hrobu našich rodičov. Čo by sa hodilo povedať o zázrakoch, ktoré konala už počas pozemského života, vynechám, aby povedali o nich jej spolusestry. Pánovi nášmu nech je všetka sláva, česť a poklona s Otcom i Svätým Duchom na večné veky. Amen.“