Svätý Bazil Veľký

(329 – 379)

Všetci historici uznávajú, že rodina sv. Bazila Veľkého je jedinečným zjavom v Cirkvi. Jeho rodičia pochádzali z Cézarey Kapadóckej (v dnešnom Turecku). Otec Bazil bol právnik a učiteľ rečníctva, matka Emélia sa starala o domácnosť a výchovu desiatich deti. Traja synovia – Bazil, Gregor, Peter – sa stali biskupmi. Sv. Bazil najviac preslávil celú rodinu, sv. Makrína ju Božím riadením najviac ovplyvnila.

Čím bol sv. Bazil pre mužov, tým bola sv. Makrína pre ženy. Baziliánske kláštory boli od počiatku mužské i ženské. Sv. Bazil Veľký napísal: „Lebo i ženský rod bojuje za Krista, on je povolaný medzi bojovníkov pre duchovnú odvahu, nezavrhnutý pre telesnú slabosť. Mnohé ženy sa nie menej vyznamenali odvahou v tej službe ako muži. Sú aj také, ktoré si zaslúžilí väčšiu slávu ako oni. Medzi ne patria tie, ktoré sú pripočítané do zboru panien... A nielen muži sprevádzali Krista v čase jeho pozemského života. Obe pohlavia slúžili Spasiteľovi“ (Prvá asketická reč čl. 3).

O výchovu Bazila sa starala jeho matka Emélia a babička Makrína, ktorá bola žiačkou sv. Gregora Divotvorcu. Bazil s vďačnosťou spomínal na múdre poučenia svojej starej mamy, ktorá mu vštepovala lásku do srdca. Po otcovej smrti prevzala starostlivosť o svojich mladších súrodencov sestra Makrína. Svedomite pomáhala svojej chorľavej matke.

Keď sa stal Bazil dospelým mládencom, odišiel do Carihradu (dnešný Istanbul), kde navštevoval prednášky slávneho rečníka Silania, a neskôr odišiel do Atén – do sídla gréckej vzdelanosti. Jeho spolužiakmi boli Gregor Naziánsky i Julián, ktorý neskoršie odpadol od kresťanskej viery. Keď Bazil dokončil svoje vzdelanie, stal sa právnikom doma v Kappadocii. Jeho sláva rástla, ale v srdci prežíval nepokoj.

Na popud svojej sestry Makríny opustil svoje rušivé zamestnanie v súdnej sieni a venoval sa Božej službe. Študoval posvätné vedy s takou horlivosťou, s akou kedysi študoval rečníctvo, lekárstvo, matematiku a iné vedy. Potom sa odobral na cesty. V Egypte, Sýrii a Palestíne navštevoval pustovníkov a osvojil si od nich základy skromného a dokonalého života. Pokora, apoštolská chudoba, bratská láska otcov púšte pôsobili na Bazila mocným dojmom. Stal sa novým človekom. Po dvoch rokoch sa vrátil do vlasti a utiahol sa do samoty. Písal svojmu priateľovi Gregorovi: „Ostávam tu na púšti Matarii, na brehu rieky Iris. To rozkošné údolie! To spevavé vtáctvo! Malý raj!“

Gregor prišiel za ním a obaja priatelia žili spoločne prísny život: jedli len chlieb a byliny. Uspokojili sa s tvrdou posteľou. Zvlášť Bazil viedol taký odriekavý život, že podľa Gregorovho svedectva sa podobal mŕtvole. Obaja skladali nábožné piesne a písali spisy. K ním sa pripojili aj iní pustovníci a všetci slúžili Bohu modlitbami a čítaním Svätého písma. Bazil napísal pre celú kláštornú spoločnosť pravidlá, a tak sa stal zákonodarcom rehoľného života na Východe a neskôr aj na Západe.

Asketický život v ústraní pri rieke Iris sa ukončil. Staručký cézarejský biskup Euzébius povolal k sebe Bazila a vysvätil ho za kňaza, aby mu pomáhal v úrade. Bazil bol zbehlý v posvätných vedách, stal sa veľkým obhajcom pravého učenia proti ariánom.

V tej dobe nastal v Kappadocii hlad pre neúrodu. Bazil sa rozhodol riešiť núdzu trpiaceho ľudu; prinútil vládcov obilia, aby otvorili naplnené sýpky, povzbudzoval boháčov k štedrosti, chudobných zas k trpezlivosti. Sám im išiel dobrým príkladom: každodenne sýtil mnoho ľudí, a to nielen kresťanov, ale aj židov a pohanov. Úcta ľudu bola k nemu veľká.

Keď v roku 370 zomrel biskup Euzebius, Bazil bol zvolený za jeho nástupcu v cezarejskom sídle. Ďalej žil prísne a chudobne. Biskupské majetky použil na dobročinné ciele. Zriadil veľký ústav kresťanského milosrdenstva pre chudobných, chorých, postihnutých malomocenstvom, pocestných a pre siroty. V ústave boli aj školy a dielne, takisto byty pre kňazov, lekárov, ošetrovateľov. Tento ústav nazvaný Bazilias bol divom kresťanského staroveku.

Bazil vykonával apoštolské cesty po svojej eparchii, utvrdzoval kňazov i veriacich v pravej viere a usmerňoval ich k bohabojnému životu. Založil mnoho kláštorov. Po smrti Athanazia Veľkého roku 373 sa stal Bazil nepremožiteľnou stenou proti návalu ariánskych kacírov, mohutným stĺpom Katolíckej cirkvi na Východe. Bol výborným kazateľom. Napísal mnoho spisov: Päť kníh o božstve Ježiša Krista, Homílie, Asketické reči, 366 listov a mnoho iných. Bazilove spisy vynikajú hlbokou učenosťou, jasnosťou myšlienok a lahodným slohom. Podľa nich možno posúdiť povahu vtedajšej doby.

Keď cisár Valens naklonený ariánom počul, že Bazil povzbudil mnoho ariánov, aby sa kajúcne vrátili do Cirkvi, rozhneval sa a poslal veliteľa cisárskej stráže Modesta k Bazilovi, aby mu oznámil, že bude z mesta Cezárea vyhnaný, ak sa sám nepridá k ariánom. Bazil sa nenechal zastrašiť, ba naopak po výrečnom a presvedčivom dialógu s Modestom poslal cisár Bazilovi mnoho darov pre jeho chudobných. Na vianočné sviatky zavítal zo zvedavosti sám cisár do Cézarei, aby pozoroval Bazila uprostred veriacich. Bol prekvapený vrúcnou nábožnosťou Božieho ľudu, počúvajúc velebné spevy a hľadiac na Bazila, ktorý s vážnou dôstojnosťou slávil svätú liturgiu.

Prísny asketický život a mnoho utrpenia podkopalo slabé svätcovo zdravie. Zomrel 1. 1. 379 ako päťdesiatročný. Posledné slová sv. Bazila boli: „Do tvojich rúk Pane, porúčam svojho ducha!“

Pápež Benedikt XVI. povedal počas generálnej audiencie v stredu 4. júla 2007: „Sv. Bazil bol mužom, ktorý žil s pohľadom skutočne upretým na Krista, bol mužom lásky k blížnemu. Bazil, plný nádeje a radosti z viery, nám ukazuje, ako sa stať skutočnými kresťanmi.“